Sv. Cecília

 

Meno sv. Cecílie sa v povedomí väčšiny hudobníkov i milovníkov hudby spája s prívlastkom: patrónka hudobníkov, hudby a zvlášť cirkevnej hudby. Z historického hľadiska je inšpiratívne sledovať, ako sa táto tradícia vyvíjala a modifikovala.

Sv. Cecília, panna a mučenica, pochádzala z poprednej rímskej rodiny a žila v 3. storočí. Jej životné udalosti približuje písomná legenda zo začiatku 5. storočia. Oddanou vierou získala pre kresťanstvo svojho snúbenca Valeriána i jeho brata Tiburcia. S manželom Valeriánom sa rozhodli žiť v cnostnej zdržanlivosti, za čo ich anjel – podľa legendy – korunoval vencom z rajských ruží a ľalií. Valeriána sťali, Cecília zomrela mučeníckou smrťou. Kult Cecílie ako svätice spadá približne do 5. storočia. Katolícka cirkev si jej sviatok pripomína 22. novembra. Zo spomínanej legendy sa odvodzuje aj vzťah sv. Cecílie k hudbe. Počas svadobnej hostiny sa Cecília ponorila do svojho vnútra, nepočúvajúc ďalej zvuky hudobných nástrojov, a v svojom srdci spievala k Bohu, aby jej zachoval čistotu a panenstvo. V tejto myšlienke sa realizuje stredoveký topos: „nie hlasom, ale srdcom spievajte“. Srdce ako stred človeka sa považovalo za symbol duchovného a telesného bytia i Božej prítomnosti. O túto ideu sa opieral aj pôvodne stredoveký koncept, v ktorom sa uprednostňovala cirkevná hudba pred hudbou svetskou, anjelská hudba pred hudbou reálnou.

Do hudobnej histórie vstúpila sv. Cecília v 15. storočí. Dovtedy sa vo výtvarných prameňoch zobrazovala s martýrskou korunou a krížom či palmovou ratolesťou a mečom. Až v 15. storočí sa atribútom svätice stal hudobný nástroj: portatív, prenosný organ, ktorý držala v rukách, bol zobrazovaný jednoducho vedľa nej, či dokonca ho mala v zmenšenej podobe zavesený na krku ako nejaký šperk. Neskoršie výtvarné pramene uprednostňujú podobu, ako sama hrá na organe, ba aj inom nástroji. Medzi nespočetnými vyobrazeniami sa ceciliánskej legende najviac približuje obraz Svätá Cecília, patrónka hudobníkov Raffaela Santiho (1514). Sv. Cecília stojí v strede obrazu v typickej póze so zdvihnutými očami k nebesiam, kde vidno chór spievajúcich anjelov. Obkolesujú ju štyria svätci v zmysle symbolu nevinnosti a čistoty: Ján, Pavol, Augustín a Magdaléna. Sv. Cecília drží v ruke portatív, z ktorého vypadávajú ba píšťaly a pri jej nohách leží niekoľko hudobných nástrojov. Raffaelova olejomaľba nielenže vystihuje myšlienku dominancie vokálnej anjelskej hudby nad hudbou pozemskou, ale zároveň znakovo tlmočí renesančnú ideu majstrovstva vokálnej polyfónie a evokuje budúci ideál reformného návratu k cirkevnej vokálnej hudbe v 19. storočí.

Výtvarné pramene domácej proveniencie poskytujú niekoľko pekných príkladov ceciliánskej tradície. Bohatá figurálna a reliéfna výzdoba barokových prospektov našich organov najmä zo 17 a 18. storočia hýri anjelmi hrajúcimi na rôznych hudobných nástrojoch. Medzi nimi patrí miesto aj sv. Cecílii  s organom a kráľovi Dávidovi s lýrou. Sv. Cecília sa zobrazuje v ušľachtilej podobe mladej dámy hrajúcej na organe napríklad na pravom krídle barokového pozitívu v kaplnke sv. Floriána v Plaveckom Mikuláši, takisto na pravom krídle pozitívu vo farskom kostole v Hronskom Beňadiku či na pozlátenom reliéfe organa v Trenčianskych Bohuslaviciach.

Františkánsky hudobník P. Paulín Bajan, OFM ako zručný kresliar výtvarne obohatil viaceré svoje rukopisy cennými ilustráciami. Frontispice v zborníku „Harmonia Seraphica II.“ (Skalica 1775) zobrazuje sv. Cecíliu so svätožiarou v zbožnom pohľade upretom k nebesiam. Je priestorovo pozdvihnutá nad organ aj nad hlavu anjelička a v jej superpozícii možno vidieť znakový princíp svätého patrónstva a ochrany. Rozmermi zdanlivo dominuje organ, ktorý ale vo väzbe na ideu vokálnej hudby skôr naznačuje špecifické spojenie spevu a organovej hudby, také charakteristické pre františkánsky duchovný hudobný prejav. Pod kresbu pripojil P. Paulín Bajan latinské verše, ktoré v slovenskom prebásnení majú takúto podobu:

Svätá Cecília, vznešená Ty Panna!
Pre naše spevy si láskavá ochrana;
Prihovor sa za nás, veľmi Ťa prosíme,
Majestát Božský nech chválu našu prijme.

Povýšenie Cecílie na sväticu hudby v 15. storočí sa spájalo aj s tým, že sa jej menom začali záštitovať hudobné spoločnosti, akadémie, bratstvá a ďalšie inštitúcie. Tento trend vychádzal z Fladerska a Brabantska a rýchlo sa šíril po celej Európe. V neskorej renesancii sa ceciliánska slávnosť, čiže hudobne dôstojné liturgické oslávenie dňa sv. Cecílie sa komponovali motetá, ódy, oratóriá, histórie, omše a iné diela, ktoré vytvorili mnohí prominentní hudobní tvorcovia ako Giovanni Pierluigi da Palestrina, Georg Friedrich Händel, Henry Purcell, Joseph Haydn, či Franz Liszt, aby sme spomenuli aspoň niekoľkých.

Na Slovensku sa ceciliánska tradícia najväčšmi rozvinula v 19. storočí. V Dóme sv. Martina v Bratislave sa pravidelne konali – aj v stredoeurópskych reláciách ojedinelé – ceciliánske slávnosti, ktorých rozkvet súvisel so založením Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina (Kirchenmusikverein zu St. Martin, 1833), hoci ich korene sú staršieho dáta. Programovú oporu našli v prvom štatúte spolku, vydanom v roku 1834, ktorým sa v bode 14 stanovil Ceciliánsky deň (Der Caecilien-Tag) ako cirkevná slávnosť sviatku sv. Cecílie. Požadovalo sa zároveň, aby sa v kázni slávnostnej ďakovnej omše vyzdvihol religiózny účel spolku a vyslovila sa vďaka všetkým jeho podporovateľom a priaznivcom. Náročný výber liturgickej hudby mal pozdvihnúť slávnostnú bohoslužbu a dodať jej lesku. S ceciliánskou tradíciou sa spája aj jedno z prvých kompletných liturgických uvedení veľkolepého diela Ludwiga van Beethovena Missa Solemnis pre sóla, zbor a orchester, op. 123 v bratislavskom Dóme sv. Martina dňa 22.novembra 1835 so 142 účinkujúcimi pod vedením prvého šéfdirigenta spolkového orchestra (v dobovej terminológii kapelníka), beethovenovského znalca a obdivovateľa Josefa Kumlika. Túto jedinečnú liturgickú tradíciu spolok pietne zachovával hlboko do začiatku 20. storočia. Prečo treba zdôrazniť práve liturgický kontext?

Beethovenova Missa Solemnis, op.123 sa totiž pre svoje monumentálne rozmery považovala skôr za koncertné duchovné dielo, ktoré v 19. storočí zaznievalo prevažne v koncertných sieňach. Dr. Alfred Schnerich, kultúrny historik, pracovník Univerzitnej knižnice vo Viedni a čestný člen bratislavského Cirkevného hudobného spolku, v svojej zdravici pri príležitosti 80. výročia vzniku spolku (1913) priznal, že za liturgickým uvedením Beethovenovho opus magnum chodieval do Bratislavy už 21 rokov doslova ako na púť a našiel tu to, čo predtým považoval za nedosiahnuteľný ideál. K 80. výročiu zástupca viedenského spevokolu „Dreizehnlinden“ venoval tiež spolku bronzovú plaketu, zobrazujúcu na lícnej strane v nádherných secesných tvaroch ušľachtilý profil sv. Cecílie na pozadí organových píšťal. V rokoch 1835-1933 zaznela Missa Solemnis, op.123 v naštudovaní bratislavského Cirkevného hudobného spolku – ako o tom vydáva svedectvo pamätná tabuľa na Dóme sv. Martina – pod vedením Josefa Kumlika, Josefa Thiarda-Laforesta, Ludwiga Burgeta, Eugena Kossowa, Gabriela Fráneka-Jaura a Alexandra Albrechta prevažne v rámci ceciliánskej slávnosti celkove 28 ráz. V 70. rokoch 19. storočia sa významnými novinkami ceciliánskych slávností stali Ostrihomská omšaa Uhorská korunovačná omša  Franza Liszta. Spolkovú ceciliánsku tradíciu v Bratislave obohatili aj ďalšie významné opusy omšovej literatúry, okrem iného Beethovenova Omša C dur, op.86, Hummelova Omša D dur,op.111, Méhulova Omša As dur, Cherubiniho Omša A dur, Korunovačná či Schubertova Omša Es dur, D 950.

V 19. storočí sa kult sv. Cecílie stále viac špecifikoval na oblasť cirkevnej a najmä cirkevnej vokálnej hudby. Zaslúžilo sa o to vzmáhajúce sa reformné hudobno-cirkevné hnutie katolíckej a čiastočne aj evanjelickej cirkvi nazvané cecilianizmus, ktoré svoj názov odvodilo od mena patrónky hudby a identifikovalo sa s princípmi návratu k vokálnym formám cirkevnej hudby v zmysle ich renesancie či obnovy.

Jana Lengova: Sv. Cecilia, patronka hudby a hudobnikov. In: Adoramus Te, 2002, č. 1, s. 14-16.